Kedysi dávno, keď had s mnohými hlavami otrávil svojimi slinami Zem, mocný Šiva sa obetoval a ten ohavný jed vypil. Ak by ho však prehltol, zahynul by aj on, a tak len chodil po svete a hadí jed ho pálil v hrdle a spôsoboval mu hrozné muky. Nakoniec to nevydržal, vzal svoj trojzubec a tam kde ho vrazil do zeme, vytriskla čistá ľadová voda. Šiva ňou schladil svoje rozpálené hrdlo a sláva, Zem bola zachránená! Tak vzniklo jazero Gosainkunda, ktoré nájdete v národnom parku Langtang vo výške 4380 metrov nad morom a ku ktorému som zamieril na svojom prvom Himaljáskom treku. Ako to šlo sa dozviete v tomto článku. Na jeho konci tiež nájdete zoznam praktických rád, ktoré sa inam nezmestili.

Pred trekom

Je 22. októbra, obdobie dažďov je už za nami a od dobrovoľníctva v škole v Dhulikheli mám na najbližšie dni voľno- hurá na trek! Ale kam a s kým? Zháňam parťáka na trekkingpartners.com a vypisujem kamarátom a známym. Pôvodný plán ísť do údolia Langtang ruším, lebo dostávam informáciu (neskôr sa ukázalo že nepravdivú) že je ešte stále v ruinách po zemetrasení, a tak sa nakoniec rozhodujem pre trek k jazeru Gosainkunda. Malo by ísť o zhruba 7 dňový trek, lacnejší a menej preplnený turistami ako známe treky okolo Annapurny alebo do základného tábora Mt.Everestu, no o nič menej a zaujímavý.

Na trek vyrazím v spoločnosti Nepálčana Tilaka- pracuje v turistickej agentúre, chce danú oblasť obzrieť a urobiť si výlet. Balím si svoj batoh a vyrážam do Kathmandu vybaviť formality. Každý cudzinec musí totiž pred trekom zájsť do Nepal Tourist Board a zaplatiť vstup do národného parku a registračnú kartu TIMS. Našťastie je to jednoduchá a rýchla procedúra a tak po chvíli mierime s Tilakom na autobusovú stanicu zajednať lístky (stánok je už zatvorený, ale Tilak sa predeň postaví a za desať sekúnd sa objaví majiteľ- v Nepále sa obchod berie vždy osobne) a na steak do Thamelu- mňam mňam!

1.deň- cesta do Dhunche

Bežíme na autobusovú stanicu, už vidím že to nestihneme, ujde nám autobus! Tilak, znalejší miestnych pomerov, to berie s pokojom. Na stanicu prídeme päť minút po plánovanom odchode autbousu, no aj tak čakáme ešte pätnásť minút, počas ktorých stihne Tilak vybehnúť von a nakúpiť raňajky. “Nepali time” vysvetľuje mi s úsmevom.

Autobus vyráža a nás čaká 7 hodinová cesta do Dhunche, spestrená najnovšou bolywoodskou tvorbou z veľkej obrazovy na kabíne vodiča. Spočiatku je cesta nechutne prašná a autobus sa v zápche vlečie slimačím tempom, no so stúpajúcou vzdialenosťou od Kathmandu prachu ubudne, objavia sa prvé výhľady, máme zastávku na obed a dokonca dostávame aj fľašu balenej vody- tento bus je asi miestny Regiojet! Cesta stále stúpa a my prechádzme prvým checkpostom niekde pred Ranche- do busu vstúpi chlapík v uniforme a pro forma ohmatá batohy, občas sa spýta čo v nich je. Vstupujeme totiž do národného parku. No a teraz začína tá pravá zábava! Z cesty totiž ubúda asfalt rýchlejšie ako kyslík zo vzduchu a tak sa o chvílu opäť vlečieme po úzkej, nespevnenej ceste plnej jám a balvanov. Hádže to s nami ako na kolotočoch a v jednej zo zákrut sa nám k všeobecnému potešeniu zjaví prvý pohľad na zasnežené vrcholky Himalájí.

Ďalší checkpost, kde musíme aj vystúpiť, ukázať čo máme v batohoch a preukázať sa permitom na vstup do parku (dá sa tu aj kúpiť) nám prezradí že sme skoro na konci našej cesty. Konečne Dhunche! Vyskakujeme z autobusu, znovu ukazujem permit a vkročíme do mestečka. Hneď je jasné že už nie sme v Kathmandu- tváre ľudí a oblečenie miestnych žien tu západniarovi okamžite evokujú “Tibet” namiesto “India”. Vstúpili sme totiž na územie Tamangov, jedného z mnohých nepálskych etník. Na Tilaka sa v autobuse nalepili ďalší dvaja Nepálci z jeho rodnej hrudy, a tak sa v družnej nálade vydávame pofotiť výhľady na štíty a potom do malého podniku s nápisom “We serve Tibetan food here”. Znalí Nepálci objednávajú nejaké podivné pitie a na stôl nám dorazia kovové poháre plné skvasených semien ktoré z termosky niekoľkokrát zalievame vriacou vodou. Vraj je to tradičný Tamangský nápoj slúžiaci na zahriatie v nehostinných horách. Keď už máme toho mierne alkoholického belavého moku plné bruchá, vydávame sa na večeru do nášho hotelíku (na výber je ich tu viacero). K potešeniu nemeckých turistiek tu Nepálci rozpútavajú spontánnu párty plnú spevu a tanca- dvoch vecí ktoré miluje asi každý Nepálec. Nakoniec stlačíme večeru dolu krkom, pre šetrenie financiami zdieľame izbu a ideme spať- zajtra nás čaká turistika! Nachádzame sa v nadmorskej výške cca 2000 m.n.m.

2.deň- Z Dhunche do Laurebina

Na cestu vyrážame ešte pred úsvitom v zložení ja, Tilak a ďalší štyria Nepálci ktorých pribral po ceste- Nepálci sú skrátka spoločenská banda. Cesta je na kryžovatkách značená tabuľami, je nemožné stratiť sa tu a tak prudko stúpame na hrebeň. Cesta vedie nádherným pralesom plným bambusu, machu a rododendrónov, ktorý vystupuje až nad 3000 m.n.m. Slnko začína príjemne hriať a tak si šlapem vo svojom krátkom tričku. Nepálci za mnou sa zas sťažujú na zimu vo svojich svetroch a páperkách- všetci Nepálci ktorých som zatiaľ stretol sú neuveriteľne zimomriví. Vlečú sa niekde ďaleko za mnou, fotia sa každých pár metrov a plašia opice, ktoré miznú v miestnom pralese ako duchovia. Zhruba každé dve hodiny chôdze je tu chata, takže v ten pravý čas zastavujeme v Dhimse (3000 m.n.m.) na obed a dávame si dhal baat. Ide o tradičný nepálsky pokrm ktorý rozhodne odporúčam. Je to vlastne ultimátne študentské jedlo- dhal je strukovinová zálievka, baat je ryža, k tomu ešte dostanete zemiaky so zeleninou, pikantnú omáčku alebo zaváranky a občas pečenú placku. Čo je ale najdôležitejšie, dhal baat vám VŽDY budú dopĺňať až kým nebudete plný k prasknutiu. Nenechajte sa preto odradiť vyššou cenou, toto jedlo vás zasýti akokoľvek budete hladní. Ako sa tu hovorí: “Dhal baat power, 24 hour!”

Niekde nad 3200 m.n.m. sa karta postupne obracia a Nepálci ma dobiehajú. Dostavujú sa totiž u mňa prvé príznaky výškovej choroby v podobe miernej bolesti hlavy, a tak radšej spomaľujem. Stúpanie je tu oveľa miernejšie, takže pohodovo prejdeme cez turistické centrum Shin Gompa (doteraz ľutujem že som sa nezastavil v miestnej syrárni a nekúpil yačí syr, kým nie je stvrdnutý na kameň je výborný!) a dôjdeme do Cholangpati (3654 m.n.m.). Dávam si čaj, obdivujem zasnežený Langtang Lirung a znepokojene pozorujem svoju výškovú chorobu. Tá sa ale počas čakania na posledných Nepálcov mierne zlepší, a tak sa nechám ukecať na ďalších 250 výškových metrov k Laurebina (3910 m.n.m.). Chyba! Napriek svižnému kroku dôjdeme až po tme, no čo je horšie, bolesť hlavy zosilnie a pridá sa k nej akési všeobecné nepohodlie- cítim sa skrátka hnusne. Zvažujem nočný zostup (terén aj orientácia je tu nenáročná, z jednej chaty vidno na druhú), no nakoniec si len dám cesnak a korenie timur (miestne lieky na výškovú chorobu) a idem spať.

3.deň- K jazeru Gosainkunda

Ráno vyliezam zo svojho teplého spacáčiku do zamrznutého rána, prekrásnych výhľadov na štíty a odpornej bolesti hlavy. Cítim sa ako po opici. Bez nadšenia zjem tibetský chlieb s medom, pofotím výhľady a rozlúčim sa s Nepálcami- ponáhľajú sa aby stihli skončiť trek ešte pred náboženským festivalom Tihar, a tak aj napriek tomu že niektorý z nich majú tiež výškový bolehlav pokračujú v túre. Ja sa zbalím a zamierim dolu do Chelangpati. Už počas zostupu sa cítim lepšie, v chate si tam dám čaj a po pár hodinách oddychu sa cítim fajn. Po krátkej konzultácií sa pridávam k partií pozostávajúcej z nórskej horolezkyňe, americkej zdravotnej sestry (myslím že rozhodne viac ako 50 ročnej) a dvoch Nepálcov a mierim zas na vrchol. Kráčame pomalšie, s častými prestávkami a počas chôdze vykecávam s mojimy novými spoločníkmi. V Nepále organizujú a sami poskytujú humanitárnu pomoc a presun medzi dvoma údoliami sa rozhodli spestriť trekom. Postavili plno škôl, nemocníc, dali prácu ženám…uznanlivo pokyvujem hlavou a pomaly kladiem jednu nohu pred druhú. Od Chelangpati končí les a začínajú kamenisté svahy porastené hrdzavou trávou a keďže kráčame po hrebeni, o výhľady nie je núdza. Míňame chrám zničený zemetrasením, ktorého jediná časť čo ešte stojí je soška Budhu. Rovnako ako deň pred tým, poobede prichádzajú mraky, a tak záverečnú časť dnešnej trasy (takmer po vrstevnici, postupujúcu po pravom svahu) prejdeme v mrakoch. Ako na potvoru sa opäť ozýva bolesť hlavy, no drží sa slabá a až po Gosainkunda tu nie je jediná chata, takže pokračujem. Z hmly sa občas vynorí výhľad do hlbiny pod nami, sem tam nám nad hlavami preletí majestátny orlosup, prejdeme okolo drobnej kaplnky. Zrazu sa mraky pred nami rozostúpia a ako kúzlom sa z nich vynorí smaragdové jazero- Bhairab Kunda- a nad ním prilepené kamenné chaty, náš dnešný cieľ. Vystupujeme k nim a otvára sa nám pohľad aj na to bájne Gosain Kunda, posvätné jazero ku ktorému každý rok konajú tisícky hinduistov púť. Kúpeľ v jazere je vraj očistný, no odkedy sa prihnali mraky teplota len klesá, a tak neplytváme časom a zaliezami do chaty k teplému čaju. Ak sem zavítate, spýtajte sa v chate kedy zakúria v piecke- naša Lakeside Lodge zakúrila až o piatej, a to bolo príšerne neskoro! Vykecávam s turistami a zaútočím na chowmain, ktorý som si objednal. Nevedno či kvôli výškovej chorobe (slabšia ako deň pred tým, no citeľná) alebo z iných dôvodov, ale končím v polovici a sťažka odfukujem. Po zotmení ma čaká niekoľko mrazivých výprav na záchod za chatou, so zvracaním a hnačkou.

4.deň- Oddych

Neochotne vyliezam zo spacáku a idem sa pozdraviť so záchodom. Cítim sa ako požutý yakom, hlava mi treští a tak do seba hádžem ibuprofen a endiex a idem si dať teplý čaj. Žalúdočné problémy sa od večera ale trochu spravili, takže si doprajem diétne raňajky v podobe tibetského chleba (robia ho vo vyprážanej alebo suchej podobe). Ak sa mi stav zhorší počas cesty, niekto sa o mňa bude musieť postarať, a tak radšej ostávam na chate- ako na všetkých je tu predsa satelitný telefón, teplý čaj a kopec Nepálcov ktorý by sa dali najať ako sprievodcovia a nosiči na cestu dolu. Opäť sa lúčim so svojimi spolutrekkermi (ktorý ešte pred odchodom rozdávajú svoje nadbytočné vybavenie miestnym), zbieram tipy a triky ohľadom výškovej choroby a pripravujem sa na deň ničnerobenia. Prejdem sa okolo jazera, nacvakám fotky, zazvoním na zvon pri chráme (to sa musí :) ). Bolesť hlavy počas dňa ustúpi a žalúdok sa ukľudní. Po obede sa opäť priženú mraky a teplota klesne k hnusne vlezlej. Z hmly sa vynára vyčerpaná skupinka mladých batôžkarov, ktorý sa počas tohoto dňa vybrali na blízky Surya Peak (5145 m.n.m)- vyčerpane padajú v chate na lavice a snažia sa ukecať chatárku aby zakúrila pred piatou. Neúspešne. Žeby partia na ďalšiu časť treku? Uvidíme.

5.deň- Cez priesmyk Laurebina

Opäť sa budím s bolesťou hlavy- zrejme to bude môj ranný rituál. Pijem čaj a nakoniec sa rozhodnem pokračovať v ceste s partiou zo Surya Peaku- Rakúšania, Izrealci, Litovec, pestrá spoločnosť! Pomaly vystupujeme do riedkeho vzduchu, v ktorom v kombinácií s ostrým slnkom všetko vyzerá prízračne ostro. Užívame si krásne výhľady na jazero a vrcholky za ním. Skaly, tráva, pleso- nebyť výšky, cítim sa ako v Tatrách. Dychčím a šuchcem sa, ale bolesť hlavy sa zlepšuje- pomáha tiež tlakové dýchanie, ktoré mi poradila Nórka. Prechádzame okolo niekoľkých jazier a je to tu, najvyšší bod cesty, priesmyk Laurebina nad jazerom Surya Kunda (ak vás to metie, na tejto ceste boli dve miesta s názvom Laurebina, a to chaty Laurebina a priesmyk Laurebina). Nachádzame sa v nadmorskej výške 4610 m.n.m. Otvára sa nám pohľad na údolie Helambu a niekde v ňom náš dnešný cieľ, chata Phedi (3630 m.n.m). Medzi trávou a skalami zostupujeme až k nej a dorážame tam tesne po obede. Bolesť hlavy zmizla už počas zostupu, a tak na chate zabijeme celé poobedie napchávaním sa, pitím čaju a mastením kariet.

6.deň- Do Therapati

Žiadna bolesť hlavy- konečne! Náš dnešný cieľ je Therapati (3690 m.n.m), a tak nás kľukatiaca sa cesta vedie po strane údolia sériou klesaní a stúpaní. Opäť vstupujeme do nádherného pralesa plného bambusového húštia a pokrútených rododendronov so sivo-červenou kôrou. Poobede sa samozrejme opäť priženú mraky a tak sme radi, keď sa pred nami zjavia chaty. Hrebeň tu pomaly sklesal na našu úroveň a nám sa tak otvára široký výhľad. Zakotvíme v drobnej chatke Sumchotop Lodge, ktorá je priamo v sedle. Najlepšia možná voľba! Privíta nás usmievavá majiteľka so svojimi troma malými synmi, okamžite zakúri v piecke a už sa chystajú pochúťky ako dhal baat (s domácimi pickles), vyprážané jablká či jablčný koláč, spring rolls… Buď je to vyšším obsahom kyslíka alebo bolo niečo v tých domácich zavárankách, ale celý večer počas mastenia kariet nás chytajú záchvaty smiechu. Skvelý deň!

7.deň- Do Melamchigonu

Dnes nás čaká lenivý deň. Z Therapati trek väčšinou pokračuje jednou z dvch variánt- do Kutumsang alebo do Tarkeghayng. Dostali sme ale varovanie že cesta pre autobusy smerom Tarkeghayng je stále neprejazdná po letných monzúnoch a pri druhej variante je vraj cesta autobusom dlhá a veľmi zlá. Volíme preto tretiu variantu- dnes prejdeme do Melamchigonu (2530 m.n.m.), tam prespíme a potom zídeme do Timbu. Opäť vstupujeme do prekrásneho pralesa, strmo zostupujeme po hrebeni trčiacom uprostred väčšieho údolia. Po prekročení lanového mostu sa pred nami otvára pohľad na Melamchigon- skutočná, nefalšovaná, celoročná dedina! Má dokonca školu, nemocnicu a obchod, v ktorom dokupujeme kekse. Hromady kamenia nám však dávajú tušiť, že dedina bola silno zasiahnutá zemetrasením. Zakotvíme v Sublime Lodge a doprajeme si sprchu- niektorý zmäkčilci si priplácajú za skutočnú sprchu so slnkom ohriatou teplou vodou, my ostatní sa opláchneme studenou vodou z lavora (oproti iným chatám to ale bolo luxusné, lebo na kúpel bola vyhradená samostatná miestnosť a nebolo to treba robiť na záchode). Na odporúčanie domáceho sa vydávame do miestnej posvätnej jaskyne (nájdete ju podľa záplavy modlitebných vlajočiek), kde vraj kedysi žil guru (zatvára sa o piatej). Posedíme si vnútri, debatujeme o náboženstvách a potom sa vraciame do chaty. Narozdiel od chát vo vyšších nadmorských výškach nemá samostatnú miestnosť s pieckou, a tak usedáme k večeri priamo v kuchyni, ktorá zároveň slúži pre domácich ako obývačka a spálňa. Napchávame sa k prasknutiu momom a inými dobrotami a odhodlávame sa na tibetský čaj. Nekupujte si, tak ako my, celú konvicu. Je to slaný čaj s maslom a mliekom, takže nie každému bude chutiť. Večer zakončíme ryžovým alkoholom a vo veselej nálade ideme spať.

8.deň- Do Timbu

Po odchode z dediny prudko zostupujeme do údolia, križujúc serpentíny cesty pre autá (nepredstavujte si prosím žiadny asfalt). Les hustne, rastlinných druhov pribúda a s nimy pribúda aj teplota, až sa opäť potíme v krátkych tričkách. V údolí vidno viacero dedín, na ceste stretávame domácich, prechádzame okolo osamelého domku v stráni. Doteraz výrazná cesta sa zrazu mení na úzku zarastenú pešinku, vodorovne sa vinúcu po strmom svahu. Rozmýšľame či sme správne, ale hej, ten Francúz čo nás predbehol šiel predsa určite tadiaľto! Za nepríjemnú cestu sme odmenení keď narazíme na nádherný hučiaci vodopád. Čas na coffee break! Izraelci varia na plynovom horáku kávu, ktorú zajedáme keksíkmi s yačím syrom a potom sa jeden po druhom odhodlávame na kúpeľ vo vodopáde. Hrejeme sa na slnku a varíme ešte čaj. Nakoniec brodíme vodopád a pokračujeme, no cesta sa ešte zhorší a navyše začne stúpať. Keď niekde v údolí za nami zahliadneme lanový most, ktorým sme mali ísť, je jasné čo už dávno tušíme- zablúdili sme. Vraciame sa späť k vodopádu a potom k domku v stráni, kde po porade s domácimi obchádzame tri buvoly a po krátkom zostupe sa ocitáme pri moste. Odtiaľ je cesta priamočiara (keď ale prechádzate dedinou, vždy sa radšej spýtajte), aj keď horúčava nám dáva zabrať. Prichádzame k stavenisku nejakého tunela a po ceste plnej odstavených stavebných strojov pokračujeme dnom údolia. Rozjarený Nepálci na motorkách nám pripomínajú, že sa blížime k civilizácií a čo je dôležitejšie, že práve vrcholí Tihár. Keď dorazíme do Timbu, už z diaľky počujeme hudbu miestnej tancovačky a keď prechádzame okolo, dostávame okolo krkov vence z oranžových kvetov. Jeden z Izraelcov ide tancovať a zbytok obzerá dedinu. V mestečku sú tri hotelíky, no my končíme až v tom treťom- sú oveľa horšie ako vysokohorké chaty. Objednávame si večeru a po dvoch hodinách nám konečne príde na stôl. Domáca sa ospravedlňuje, ale vraj kvôli nej musela ísť do obchodu a ten je veľmi ďaleko. Hostia tu buď nie sú príliš častí, alebo so žiadnymi počas Tiháru nepočítali.

9.deň- cesta z Timbu

Dávame si jednoduché raňajky a čakáme na autobus. Je to dnes už druhý alebo tretí, ráno tu chodia s frekvenciou približne jeden za hodinu (a to je tak všetko čo sa dá k pravidelnosti ich odchodov povedať). Počujeme ho vďaka trúbeniu už z diaľky a tak naň zamávame. Batožina ide na strechu a keďže nie sme jediný čakajúci, autobus sa okamžite plní. Len tak tak sme si uchránili päť miest vzadu. Autobus je preplnený k prasknutiu, niektorí domáci cestujú aj na streche (aj keď sa to už vraj nesmie) a vďaka kvalite miestnych ciest si želám, aby som si do batohu zbalil tankistickú čiapku. Korunu tomu nasadí Nepálka, ktorá sa s úsmevom trikrát spýta či si k nám môže sadnúť (nie je kam, na piatich miestach sme natlačení piati koleno na kolene) a po troch odmietnutiach si aj tak sadne :). Nečudo že dostávame defekt a niečo sa pokazí vzadu pri motore, takže autobus sa vlečie a navyše má zastávku v autoopravni. Napriek autobusovému nepohodliu je ale cesta údolím vskutku malebná- ryžové políčka, tyrkysová rieka a v pozadí zasnežené hory. Ako z pohľadnice. Po 5-6 hodinách cesty s prekvapením zisťujem že mi okolie pripadá nejako povedomé- veď to je Dhulikhel, moja konečná! Urýchlene sa lúčim s kamarátmi, kričíme a hvízdame na vodiča aby zastavil. Vyskakujem oknom, beriem si zo strechy batožinu a platím vodičovi. Ešte zamávam a vykročím k hostelu školy v Dhulikheli. Čaká ma studená sprcha s hromadou mydla, privítanie s čajom, možno nejaký pamlsok v školskej kuchyni. Dobrodružstvo sa skončilo.

Praktické rady

So sprievodcom, či bez?

Na internete nájdete mnoho odporúčaní, ktoré tvrdia, že by ste si aj na tento trek mali zaobstarať miestneho sprievodcu. Jednoznačne môžem povedať že ak ste aspoň trochu skúsenejší turista, nepotrebujete ho. Trek samotný je orientačne malina (okrem poslednej časti, čo ale nie je úplne tipická trasa), z jednej chaty často vidieť na druhú a všetci vedia dostatočne po anglicky. Samozrejme, sprievodca dokáže obohatiť váš trek o znalosť kultúrneho kontextu a občas sa môže znalosť Nepálčiny zísť, ale ak ste dobrodružnejšia povaha, rozhodne sa bez neho zaobídete. Takisto si myslím že vám neposkytne pridanú záruku v prípade problémov, miestni sprievodcovia totiž nie sú žiadni školení profesionáli a neočakávajte od nich ani kvalitné vybavenie. Sprievodcu tiež nepotrebujete na vybavenie povolenia a TIMS- jednoducho zájdete do Nepal Tourist Board, ktorá je na chvíľku chôdze od autobusovej stanice Ratnapark (a teda aj Thamelu) a máte všetko v ruke do pol hodiny (aj to väčšinu času vypĺňate formulár). Všetci tam samozrejme vedia po anglicky. Jediná časť cesty, kde sa mi pomoc miestneho naozaj zišla, bola ešte v Kathmandu pri hľadaní autobusu a nákupe cestovného lístka. Za zváženie samozrejme stojí, či nie je fajn nechať v Nepále čo najviac peňazí, keďže turisti sú pre miestnych jeden z mála príjmov financií, ale to už nechám na každého z vás.

Signál

Odkedy sme opustili Dhunche, nikto nechytil mobilný signál. V Shin Gompa síce jedna chata inzerovala že má wifi, ale neviem to potvrdiť. Na každej chate je však pre prípad núdze satelitný telefón.

Ubytovanie

Všetky chaty sú chudobnejším ekvivalentom našich turistických chát z Vysokých Tatier. Nachádza sa v nich kuchyňa, všetky majú anglické menu, je v nich jedáleň s pieckou kde večer zakúria, izby s dvoma až troma posteľami (dajú sa zamknúť). Nepredstavujte si ale samozrejme žiaden luxus. V stenách sú občas diery, vo vyšších nadmorských výškach je vnútri kosa a záchody sú výhradne turecké. Sprchu tu nenájdete, aj keď za príplatok vám ohrejú vedro vody. Takisto si priplatíte za dobitie mobilu zo solárneho panelu (v Gosainkunda to bolo 2 eurá za hodinu nabíjania = polovicu batérie). Tiež v nich nie je pitná voda (domáci ju samozrejme pijú) a prevarená voda je relatívne drahá, keďže aj drevo či plyn na varenie musia hore vyniesť nosiči, takže odporúčam zbaliť si tablety na čistenie vody alebo filtračný systém. Vo vyšších chatách boli okná v spálni namrznuté zvnútra, a aj keď chaty poskytujú periny, ja som spacáčik ocenil- môžete ho lacno kúpiť alebo prenajať v Kathmandu, len pozor na šmejdy. Vo väčšine chát ľahko vybavíte ubytovanie zadarmo alebo za smiešny poplatok, ak v nich budete aj jesť, nebojte sa preto opýtať. Tiež si obzrite izby a ak sa vám podmienky nepáčia, choďte do druhej chaty. Ceny jedál sa ale zjednať väčšinou nedali (ak nie ste Nepálec alebo ak za vás Tilak nenakecá, že si beriete Nepálku).

Počasie

Počasie bolo celú dobu stabilné- ráno slnečno, okolo obeda sa zjavia mraky a večer sa obloha zas vyčistí. Keď sem tak ako ja zavítate mimo dažďovej sezóny, mali by ste mať pekné počasie počas celého treku. Teplota zas silne závisí od nadmorskej výšky. V tejto dobe je v údolí Kathmandu nádherne teplo- zhruba ako na Slovensku na konci leta. V najnižších častiach treku teda oceníte kraťase a krátke tričko. Na druhej strane, jazero Gosainkunda už malo ráno po okrajoch prvý ľad a termospodky som počas dvoch dní v okolí jazera ani raz nevyzliekol. Sneh som za celú dobu videl jedine na vzdialených himalájskych velikánoch a teplota tiež klesala pod nulu jedine v noci.

Výšková choroba

Tento trek mi výrazne znepríjemnila, a tak vám radím, aby ste neurobili rovnakú chybu ako ja. Na začiatku si dajte na čas. Neponáhľajte sa, ani ak na to kondične máte. Keby som sa držal štandardného plánu cesty, podľa ktorého sa prespáva po prvom dni v Shin Gompa a po druhom v Laurebina, možno by som si trek oveľa viac užil- a to môžem byť rád, že som obišiel tak ľahko. Tiež si o nej poriadne naštudujte- keď sa začnete uprostred treku cítiť blbo, oceníte to.

Cena

• pred cestou:
  • 35 eur -povolenie na vstup do NP Langtang
  • 20 eur -karta TIMS
  • 20 eur -poistka od World Nomad pre časť treku nad 3000 m.n.m., kde mi moja cestovná poistka neplatí
• autobusy:
  • 5 eur do Dhunche
  • 3 eurá z Timbu
• strava a ubytovanie:
  • každé jedlo cca 3,5 eura
  • čaj/prevarená voda 80/60 centov za pohár
  • ubytovanie zadarmo alebo do 2 eur.
  • celkovo za jeden deň 10 až 20 eur, spolu 110 eur za celý trek.

Celkovo sa teda tento trek zmestil tesne pod 200 eur.

Údolie Langtang

Partia s ktorou som dokončil trek bola pred tým v údolí Langtang a podľa nich nebol žiadny problém nájsť chatu, takže táto oblasť je už prístupná trekkerom.