Zoznámte sa so Suzanom. Je to osemnásťročný chalan z Dhulikhelu. Dali sme sa do reči keď som sa túlal po areáli školy. Tmavé vlasy, tmavá pleť, typický Nepálec. Mal vcelku dobrú angličtinu (bývalý študen Dulikhel English Boarding School), aj keď so silným prízvukom (v jeho podaní znie bus ako bos). Milý, úprimne priateľský a nemohol som sa zbaviť dojmu, že oproti našim osemnásťročným akosi dospelejší. Stretli sme sa pri kuchyni keď sa ma spýtal, či si nedám čaj. Ten čaj bol veľmi chutný, s mliekom. Keď som mu povedal, že u nás na Slovensku taký čaj dostať len v čajovni, a to tak za dve eurá, prekvapene na mňa vyvaľoval oči. Suzan je sprievodca v školskom autobuse- v ostatných Nepálskych busoch je ich úlohou vykláňať sa za jazdy z dverí, vykrikovať aký je to autobus, naberať dnu ľudí a na konci vyberať peniaze za cestu. Za túto prácu berie 50 eur mesačne. Jeho plán dobudúcna je, že sa naučí šoférovať autobus a bude autobusárom. Povedal to tak vecne, myslím že dokonca s hrdosťou. Zamyslel som sa ako dlho by mu trvalo aby si našetril na takú cestu na akej som práve ja. Dlho, ak by to vôbec niekedy dokázal. Keď som sa mu zveril s mojimi myšlienkami, tak sa nad tým len zasmial a povedal že “very very long”. Nebol v tom samozrejme ani náznak smútku, odpísal to asi tak ako by našinec hovoril o ceste na Mars- samozrejme že po niečom takom nikdy netúžil, lebo ho ani nikdy nenapadlo premýšľať o tom ako o niečom reálnom. Rýchlo som si hryzol do jazyka a snažil sa, aby to tak ostalo. Hovorili sme samozrejme aj o kadečom inom, skrátka obyčajný rozhovor.

Pozval ma či nechcem ísť k jeho rodine na návštevu (kvôli prízvuku som mu to najprv nerozumel, ale aj tak som prikývol, čokoľvek by mi chcel ukázať predsa musí stáť za to). Bol som dosť prekvapený keď ma priviedol do malej izbičky, trochu menšej ako izba pre dvoch na Šturáku. Žije tam so svojou mamou. Bola tam skriňa, koberec, starý satelitný televízor, vrece ryže, obraz jeho mŕtveho brata, veľká misa s rôznym ovocím a dve postele. K tomu je pričlenená malá kuchynka (len trochu väčšia ako kója na záchodoch) a to je celý byt. Nebola to nijaká špinavá diera, bolo tam čisto, vyzdobene a útulne, len málo miesta. Jeho mama asi maľuje modrou farbou (alebo ju vyrába, to som mu fakt dobre nerozumel). Bola doma, spolu s návštevou odvedľa (dve mladé baby a dve krpaté deti, ktoré na mňa valili oči ako to robia všetky malé deti). Ponúkla mi čaj a priniesla pokrájané jablko, lebo návštevu si treba uctiť. Čaj bol, ako inak, výborný (tentokrát bez mlieka). Pri tom všetkom ma prekvapili smartfóny, ktoré sa im občas mihli v rukách. Podľa Suzana ich majú na telefonovanie, hry a internet, ten jeho stál 80 eur.

Suzan ma previedol po Dulikheli, ukázal mi mesto, vysvetlil, že ak si budem chcieť niečo kúpiť, nech sa ho najprv spýtam koľko to stojí, lebo inak by mi v obchode určite naúčtovali viac. Toto je chrám, toto je jazierko s rybami, je tu len tak aby tu bolo pekne, odtiaľto je super výhľad a v Nepáli je fakt špinavo lebo sú tu zlé cesty, ja som hinduista ale tamto na streche je budhistická vlajka. Nepovažujem sa za fanúšika spoločenskej konverzácie, ale naozaj sme si dobre pokecali. Suzan je jednoducho normálny chalan, skoro ako tí naši (dospelejší a priateľskejší, ale to je tak všetko).

Rozmýšľam čo som tým vlastne chcel povedať. Mal som len potrebu to zo seba dostať, lebo naživo to bol silný zážitok. Neľutujte Suzana za to, že je chudobný, nijako mu to nepomôže (a keby sa o tom dozvedel, začal by sa ľutovať sám a to by bolo ešte horšie). Tiež sa necíťte vinní za to, že ste bohatí, ani za to nemôžete. Jednoducho máte len šťastie že žijete v bohatej krajine.

P.s.: Zatiaľ mi všade okrem hôr účtovali rovnako ako Nepálcom, tak snáď to s tými špeci cenami pre cudzincov nebude také zlé (okrem vstupného do pamiatok, ale tam je to oficiálne).