Je 17.12.2016, v Nepále začali zimné prázdniny a deti zo školy, kde som doteraz dobrovolníčil, sa natešene rozpŕchli ako kŕdel vrabcov. Už tu nemám dôvod ostávať, hurá na dobrodružstvo! A tak teraz vlečiem svoj gargantuovský batoh na zastávku autobusov v Dhulikheli. Mojim cieľom je Chitwan, národný park na juhu Nepálu, vraj divočina plná tigrov, slonov, nosorožcov a všetkých ostatných zverov z detských snov.

Cestovanie v Nepále je ako vždy utrpením, autobus príšerne mešká a navyše ma po ôsmych hodinách cesty z Kathmandu vysadí potme 6 km od Saurahy, mojej cieľovej destinácie. Mám podozrenie, že tam ani nikdy nemal ísť a ja som sa pri kúpe lístka obabral. Našťastie je hneď 10 m odo mňa hotel- dokonca s teplou vodou a wifinou! No nekúp to :)

Nasledujúci deň si povinný ranný čaj doprajem v obchodíku cez ulicu a už sa veziem mikrobusom do Saurahy. To miesto je magické. Hory, chrámy…nič z toho tak neudrelo na moje struny ako tunajšia krajina. Miesto prachu ciest je tu vyhriaty subtropický vzduch, čistý a voňavý repkou olejnou, miesto klaksónov tu počuť cvrčky a miesto zhonu veľkomesta je tu akosi tichšie, pokojnejšie. To najlepšie sa ale skrýva na konci hlavnej ulice, lemovanej hotelmi. Vedie k nábrežiu na brehu rieky Rapti a keď vystúpim na násyp, odkrýva sa mi pohľad na jej opačný, južný breh. A tam je divočina.

Podo mnou sa na brehoch pomalej, ale čistej rieky slnia gaviály, za riekou práve z trávy tak vysokej, že sa v nej človek stratí, vystupuje stádo buvolov a za trávnatou pláňou sa z rannej hmly, prežiarenej slnkom, vynára nepriestupná stena džungle. Príhody Mauglího, naháňajúceho sa niekde v pralese, zrazu pôsobia oveľa skutočnejšie. Musím tam ísť!

Ubytovávam sa v jednom z mnohých hotelov a idem si obhliadnuť mestečko. Na ulici takmer okamžite stretávam slona, na ktorom sa tu jeho mahaut preváža rovnako suverénne ako keby riadil auto. Na východe mestečka sú totiž slonie stajne. Len tak som si tam vošiel a ostal s doširoka otvorenými očami. Pod obrovskými prístreškami tu podupáva celé stádo slonov, každému na očiach. Olifanti z Pána prsťeňov. Vážne. Jediné čo kazí úžasný dojem sú krátke reťaze, pútajúce slonov k obrovským dreveným kolom. Rozhodne im tam nemôže byť príjemne a mám z toho zmiešané pocity.

Všade po meste je plno turistických agentúr ponúkajúcich výlety do džungle. Môj skromný názor je, že je dosť jedno ktorú si človek vyberie. Ja som nakoniec nechal všetko zariadiť hotelového agenta (alternatívou bolo vyjsť na ulicu a nechať to isté urobiť kohokoľvek iného). Sám tu turista do džungle nesmie, a po zážitkoch z nej si myslím, že je to dobre. Nakoniec som si u neho zajednal výlet kánojkou po rieke, s následnou prechádzkou džungľou k štátom vlastnenej chovnej stanici slonov, ale keďže najbližší voľný termín bol až po obede, mám plno času a idem sa znovu poprechádzať. Znovu pozerám z nábrežia na tajomnú džungľu, a keďže sa zdá že mi v tom nič nebráni, pokračujem po nábreží až za okraj mestečka. Až ma prekvapí ako rýchlo civilizácia zmizla za hradbou listov a zrazu som v džungli. Poviem si ej, tu to asi nie je len tak, tak to spravím ako u nás doma s medveďmi- začnem si pískať. Po chvíli sa z lesa zjaví domorodec v ružovom tričku a predbehne ma, tak si vravím že už pískať nemusím, keď sa tu zjaví nejaký zver, zožerie jeho. A vtedy ten domorodec vybehne spoza zákruty, uteká späť takým tým štýlom “chcem sa hýbať naraz rýchlo aj potichu” a máva na mňa že nech zdrhám tiež, tak samozrejme že som začal utekať- myslím že pravidlo “keď uteká domorodec, utekaj tiež” je dobrá životná zásada. No a popritom mi ukazuje prstom na nose, chvíľu mi trvalo kým mi došlo, že myslí nosorožca. Potom sa zastavil, začal sa kradnúť naspäť, tak som sa kradol za ním, no a tam, tak tri metre od cestičky, sa pásol nosorožec. Ani nie 200 metrov od mesta pleného hotelov, turistov, autobusov a vôbec všetkého turistického. Len tak si tak prežúval a nevydával pri tom jediný zvuk- ak by bol skrytý v húští, ani by som nevedel že tam je. Chvíľku som naňho cez vetvičky pozeral, potom som vycúval, a potom sa nosorožec uráčil a vydal sa cez rieku, tak som spravil pár fotiek. Bol to neuveriteľný pocit a strašne silný zážitok. Len tak stáť a pozerať na toho obrovského zvera, ktorý ale nie je zavretý niekde v klietke, ale ste si s ním obaja ako rovný s rovným a delíte sa o ten jeden kúsok lesa.

Myslel som že tento zážitok už nemôže nič tromfnúť. Ako som sa mýlil :) Hotelový agent ma z hotelu vyzdvihol o jednej a na ulici mi predstavil sprievodcu. Spolu mierime k stanovisku kánojok, kde dostanem plávaciu vestu a už sa v dlabanke z jediného kusu dreva veziem spolu so sprievodcom a chlapíkom sediacim pri kormidle dolu riekou (myslím že som mal šťastie že som v nej bol sám a nie je to samozrejmosť). Je to príjemný, oddychový zážitok. Nečakajte výhľady, rieka sa plazí vo vyhĺbenom koryte medzi trávnatou planinou na jednom brehu a dedinou na druhom, no aj tak tu bolo na čo pozerať. Na brehoch sa slniace krokodíly (majú tu dva druhy, gaviály s dlhými piskamy, ktoré lovia len ryby, a oveľa nebezpečnejšie, krátkonosé krokodíly bahenné, ktoré žerú všetko), kŕdľe vodných vtákov (mnohé z nich sem prileteli len na zimu) aj dedinčania pracujúci pri rieke. Sprievodca sa ukázal ako príjemný chlapík a navyše profík, takže mi cestou vymenoval snáď všetky druhy vtákov a pridal kopec zaujímavých detailov. Dedina o chvíľu ostane za nami a my zastavujeme na severnom brehu a opúšťame bezpečie kánojky. Sprievodca si z nej vezme svoju bakulu a dáva mi rýchlu inštruktáž, čo robiť ak stretneme medveďa, tigra, nosorožca alebo slona. No a potom vykročíme do lesa.

Ako vlastne vyzerá tunajšia džungla? Nie je to nepriechodná húština. Vlastne je to skoro obyčajný les, plný sviežeho krovinatého podrastu, s visiacimi lianami medzi stromami a popretkávaný hustou sieťou ľudských aj zvieracích cestičiek. Pod stromami sa skrýva mnoho napájadiel a bahnísk, rozrytých stopami zvery (tie slonie sú neprehliadnuteľné) a občas stromy ustúpia úplne a odhalia terénnu zníženinu porastenú vysokou trávou phedi- vysoká znamená do troch metrov.

Znie to ako nuda? Cha! Hneď po prvých pár metroch narážame na nosorožči trus. Potom na sloní. Potom priamo na chodníčku prekračujeme tigrie stopy. Tigrie stopy! Pohybovať sa v takom lese je opojný pocit. Človeku tu krv prúdi akosi rýchlejšie, kroky má tichšie a zmysli, pátrajúce v okolitom húští, ostrejšie. Nie sme tu totiž sami. Z húštia plašíme bodkované jelene, medzi stromami škriekajú papagáje, a potom, keď kráčame po okraji jednej z trávnatých lúk, narazíme na nosorožca. Jednoducho si tam len tak stojí, prežúva, pozerá na nás a máva ušami. Vidíme ho cez krovie, je dosť blízko aby to bolo znepokojivé, ale nič nerobí, tak nič nerobíme ani my. Potom sa pohneme ďalej, nosorožec zašuchoce tak radšej pridáme do kroku. Vau, už druhý za pár hodín, mám to ja ale šťastie? No a potom, možno tak o sto metrov ďalej, zase nosorožec, opäť len kúsok od nás. Mám pocit, že tu sú všetky stretnutia s nosorožcami blízkeho druhu- kvôli rastlinstvu jednoducho nie je pravdepodobné že ich zahliadnete z diaľky. Tentokrát sa nám ale naskytuje skvelá príležitosť v podobe šikmého stromu, ktorý vyrastá nad lúku, a tak naň aj so sprievodcom hneď vylezieme- pre našu bezpečnosť aj pre lepší výhľad, ktorý nám hneď odhalí že to nie je nosorožec, ale nosorožčica za ktorou pobehuje jej mláďa. Lenže ako vylezieme nad lúku, dostaneme sa bližšie k nosorožčici, a tá v znepokojujúco krátkom okamihu prejde do útočného módu. Zadupe, zamáva hlavou, a už beží na nás! Taký som rád že už som na strome! Sprievodca mi pchá do ruky svoju fľašu, nech má voľné ruky aby mohol nosorožčicu mlátiť palicou, keby prišla pod nás, a ešte pri tom kričí “Take picture, take picture!” Mal som na mysli iné veci, v prvom rade ako nespadnúť :) Ale cvakol som! Nosorožčica si to našťastie rozmyslela, otočila sa, a aj so zmäteným mláďaťom oddupala preč a zmizla v tráve. Napriek tomu že sme na tom strome boli vlastne v úplnom bespečí (teda, ak nosorožce nevedia skákať), bol to drsný a úžasne vzrušujúci zážitok. V tejto džungli človek nie je pánom.

V džungli ešte stretneme stádo jeleňov, ale útočiacu nosorožčicu naozaj nemôže nič tromfnúť. O chvíľu obchádzame chovnú stanicu slonov a vchádzame dnu. Je tam maličké múzeum a slonie stajne- opäť obrovské prístrešky, tentokrát obsahujúce len samice a ich mláďatá, teda okrem jednej výnimky. Pomedzi stajne si vykračuje Rolando- obrovský, divoký sloní samec, ktorý poľahky prekonal chatrný elektrický plot aby mohol robiť návrhy sloním dámam. Nikto sa tu ale z jeho voľného pohybu príliš nevzrušuje- vraj tu už má veľa detí.

Cestou späť ešte míňame obrovské futbalové ihrisko- 26. decembra sa tu bude hrať sloní futbal. To som mal vedieť skôr! Môj prvý deň v Saurahe sa ale končí. Nočná Sauraha je inak príjemné miesto- odvšadiaľ znie hudba, na ulici sa opekajú špízi a celkovo tu vládne večná letná noc. Džungľa ale z nábrežia vyzerá v noci ešte tajomnejšie. Na zajtra mám na ráno zajednanú jej prehliadku zo slonieho chrbta. Uvidíme.

Po raňajkách zozbiera po celej Saurahe džíp turistov pre jazdu na slonoch a odvezie nás do Baghmary. Tunajšie lesy vlastne nie sú samotný národný park, ale len jeho nárazníková zóna (povolenie pre turistov je tu ale aj tak povinné). Nástupisko pre slonov je super :) Veď pozrite na obrázok. Mal som ale smolu, pretože so mnou si na sloní chrbát nastúpili traja ďalší nepálci plus malý chlapec. Ak niekedy zavítate do Nepálu, vyhnite sa spoločným aktivitám s nepálskymi turistami. Viac krát sa mi potvrdilo že sú presne to čo sa u nás označuje ako nedisciplinovaný turista- počas celej jazdy na sloňom chrbte sa im huba nezavrela a viac ako zvieratá ich trápili selfíčka. Pohľad do džungle na sloňom chrbte je inak príjemný zážitok a rozhodne bezpečnejí ako pešia prehliadka. Slon sa pomaly kymáca podrastom, a z výšky jeho chrbta je skvelý výhľad na džunglu prežiarenú ranným slnkom. Jediný problém je, že takýchto sloních túr sa tu premáva plno, takže na tigra je tu podľa mňa šanca nulová. Apatické nosorožce sme ale samozrejme stretli- vyvaľovali sa vedľa napájadla a na našu prítomnosť zareagovali len mávnutím ušami.

Celkovo to bol samozrejme príjemný zážiťok, ale napumpovaný zo včerajška som chcel viac. Našťastie som sa potom vybral na sloniu kúpel. To bolo to najlepšie rozhodnutie čo som mohol urobiť!

Slonia kúpeľ sa deje každé ráno medzi 10:30 a 11:30 v bočnej uličke v Saurahe. K rieke tu prichádzajú slony so svojimi mahautmi, vyvalia sa do rieky a ich páni ich od hlavy až po päty vydrhnú pemzou. No a čo je najlepšie, kto chce, môže sa pridať (Kúpajúcich sa turistov tu ale skásajú o dve eurá, väčšinou až keď sa už kúpu). Keď som prišiel, dvojica turistov už drhla slona a čvachtala sa pri ňom vo vode, a tak som samozrejme neodolal keď na mňa prechádzajúci mahaut (na slonovi, samozrejme) mávol nech sa pridám.

No a teraz nasleduje nepríjemnejšia časť tohoto zážitku. Mahauti tu vysadzujú turistov na slonov a sloni na nich špliechajú chobotom vodu. To je samozrejme úžasný zážitok. Problém je, že mnohí mahauti, ako napríklad ten môj, k tomu nútia slonov veľmi surovo a s výdatnou dávkou rán oceľovým hákom. Nie je to tak u všetkých, o chvíľu som videl iného mahauta ako to zvládol len s pomocou slovných povelov, ale v mojom prípade už príjemný zážitok nebol príjemný. Zo slona som zrejme predčasne zoskočil a šiel radšej pomôcť inému mahautovi vydrhnúť jeho slona pemzou. To bolo lepšie :) Slony majú inak prekvapivo nevýrazný, nie nepríjemný pach.

Môj hrniec na zážitky prekypel. Čokoľvek by som tu ešte videl by som už nedokázal spracovať, a tak ešte v ten deň po obede vyrážam lokálnymi busmi do Kathmandu. Zase tortúra, dokonca s prestupmi, ale s výdatnou pomocou ochotných a priateľských miestnych to nie je žiadny problém. Do Kathmandu ale zas dorazím až po tme.

Praktické rady

Je to etické?

“There are no more elephants. There is no more unethical treatment of elephants either.”

Spievajú Flight of the Concords. Prvá časť tu v Chitwane rozhodne nie je pravdivá, no a tá druhá…to nie je také jednoduché. Myslím že to záleží od konkrétneho prípadu. Väčšina slonov je tu na krátkych reťaziach, čo je zlé (nevidel som ale žiadne rany a jazvy na členkoch). Existuje tu ale určite aspoň jedna ohrada s elektrickým plotom kde majú slony podstatne väčšiu voľnosť. Mnohí mahauti svojich slonov surovo tlčú oceľovými hákmi a trhajú im nimy uši. Na druhej strane, náš mahaut pri prehliadke džungľou dal najprv slonovi banán a jablko a miesto háku mal len drevenú palicu, ktorou ho len výnimočne majzol. Pri kúpaní slonov to tiež záviselo od konkrétneho mahauta. Na druhej strane, ak je informácia z múzea v chovnej stanici pravdivá (nemám dôvod o tom pochybovať), výcvik sloních mláďat je zaručene surovým týraním zvierat. Myslím že je to rovnako ako skoro so všetkým v Nepále- sú proste oproti nám pozadu (Nie, nehovorím to z nadutosti. Medzi minulosťou Slovenska/západu a súčasnosťou Nepálu je veľa veľmi jasných paralel.) U nás sa tiež v minulosti používali surové spôsoby výcviku zvierat, a až postupne sme od nich (dúfam, lebo vlastne si tým nie som istý) upustili. Myslím že sa to časom zmení aj v Nepále. Hlasovanie peňaženiek turistov by to mohlo urýchliť, ešte viac by tomu mohla pomôcť na mieste pôsobiaca neziskovka, pomáhajúca turistom vybrať si mahautov/stajne čo sa k slonom správajú lepšie a šíriaca osvetu. Ale to už sú len špekulácie.

Koľko to stálo?

• Cesta tam a späť (s taxíkmy v KTM): 21 eur
• Ubytovanie: 10 eur v Royal Chitwan Hotel + 7 eur v New Guest House
• Permit (na 24 hodín): 17 eur
• Výlet loďkou + chovná stanica slonov: 19 eur
• Jazda na slonovi: 25 eur
• Kúpanie slonov: 2 eurá

Spolu: 84 eur + jedlo

Čo sa tu ešte dá robiť?

Hociktorý hotelový agent alebo ktorákoľvek agentúra, ktorých je tu po uliciach plno, vám dokáže zabespečiť toto:

• Peší výlet do džungle
• Výlet džípom do džungle
• Prespanie na vyhliadkovej veži v jednej z nárazníkových zón parku
• Výlet kánojkou po rieke
• Zapožičanie byciklov na výlet po okolitých dedinách

K tomu ich rôzne kombinácie a neviem čo všetko ešte na čo som už zabudol. Okrem toho to tu v noci žije, v miestnych obchodíkoch sa dá nakúpiť hipisácke oblečenie skoro tak dobre ako v Thameli (aj keď s podstatne menším výberom) a vraj je tu ešte múzeum (plné kadečoho naloženého vo formaldehyde).