Nedávno som na facebooku zverejnil túto výzvu:

Link na dotazník smeroval na túto stránku - jedná sa o dotazník popisujúci respondenta na základe tzv. Big Five modelu. Tento model popisuje človeka pomocou piatich základných povahových čŕt a podľa wiki ide o jeden zo všeobecne uznávaných spôsobov ako charakterizovať povahu. [1] Zaujímavé je ako sa dospelo k spomínaným piatim črtám- lexikálnou analýzou osobných dotazníkov. Autori tohoto modelu ho postavili na hypotéze, že ak existujú nejaké dôležité povahové črty, pravdepodobne si ľudia vyvinuli dostatok pojmov na ich popis. V ľudskom jazyku následne objavili päť veľkých skupín výrazov, ktoré zodpovedajú spomínaným piatim povahovým črtám. Tento dotazník som vybral pretože je jednoduché ho vyplniť a teória na ktorej je založený je zároveň jednoduchá, ukotvená vo vedeckej praxi a postačujúca pre moje účely. Za zmienku ešte stojí, že rôzne iné dotazníky, ktoré som vyskúšal, mi dávali viac menej podobné výsledky.

Bohužiaľ, dotazník vyplnilo len šesť ľudí, takže sa z výsledkov nedajú robiť žiadne všeobecné závery, ktoré by sa dali brať vážne- viem z neho názor práve tých šiestich ľudí čo ho vyplnili, ale to je tak všetko. Keďže som ale výsledky sľúbil, poďme si ich rozobrať. Majte ale stále na pamäti, že akékoľvek zovšeobecňovanie nie je kvôli nedostatku respondentov dôveryhodné. Tu sú teda výsledky:

Hodnoty s nálepkou “Okolie” sú priemerné hodnoty od mojich šiestich respondentov, pričom čierne errorbary sú vypočítané štandardné odchýlky tohoto priemeru. [2]Pozor, je to štandardná odchýlka priemeru, štandardná odchýlka samotných hodnôt udaných respondentami je ešte \(\sqrt{6} \approx 2.5\) krát vyššia. Ako vidieť, rozdiely v tom ako sa vnímam ja a ako ma vníma okolie sú formálne vyššie ako štatistická odchýlka, čo znie na prvý pohľad super. Tomu, prečo to nič moc neznamená, sa povenujem neskôr. Zatiaľ sa poďme pozrieť na tri kategórie v ktorých mi vyšlo skóre vyššie ako mojim šiestim respondentom. Tieto kategórie sú:

Emotional stability - Emocionálna stabilita

Ja: 87    Okolie: 72    Štatistická odchýlka: 10
Pokojnosť, odolnosť, sebaistota, opak neurotizmu. Ľudia s vysokou emocionálnou stabilitou sú často vnímaní ako sebaistí a pokojní, ale aj chladní. Ľudia s nízkou emocionálnou stabilitou sú zas impulzívni a s nižšou odolnosťou voči stresu.

Agreeableness - Prívetivosť

Ja: 67    Okolie: 46    Štatistická odchýlka: 9
Láskavosť, srdečnosť, nesebeckosť, atď. Ľudia s vysokou prívetivosťou sú často označovaní ako naivní alebo submisívny, ľudia s nízkou zas ako súťaživí alebo hádaví.

Intellect/Immagination - Otvorenosť zážitkom

Ja: 91    Okolie: 81    Štatistická odchýlka: 4
V tomto kontexte neznamená IQ, ale zvedavosť, fantáziu, fascináciu novými myšlienkami a vnemami.

Keďže všetky tieto vlastnosti vnímam ako pozitívne, asi neprekvapí, že sa v nich hodnotím mierne vyššie ako ma vnímajú (v priemere) ľudia okolo mňa. Rozdieľ je ale vcelku malý, takže svoju schopnosť sebareflexie snáď až tak veľmi nepreceňujem :) Najmarkantnejší je rozdiel u prívetivosti, ktorí ak mám hádať, má koreň v tej hádavosti- mám rád príležitostné debatné súboje a aj keď ja to vnímam športovo, už som počul že to občas pôsobí inak. Alebo možno nie, a potom by som asi mal prehodnotiť to, či sa moja prívetivosť dostáva z mojej hlavy aj do mojich činov.

Zaujímavejšie mi prídu ďalšie dve vlastnosti, v ktorých je väčší rozdiel medzi tým ako sa vnímam sám a ako ma vnímajú druhí:

Extroversion - Extrovertnosť

Ja: 41    Okolie: 78    Štatistická odchýlka: 5
Spoločenskosť, spontánnosť, asertivita, atď.

Conscientiousness - Svedomitosť

Ja: 1    Okolie: 23    Štatistická odchýlka: 8
Spoľahlivosť, poriadkumilovnosť, organizovanosť, atď.

Tu už je rozdiel výrazne vyšší ako štatistická odchýlka (napriek tomu pozor, pamätajte že tieto dáta sa nedajú zovšeobecniť). Ľudia ma vnímajú výrazne extrovertnejšie ako sa vnímam sám a zároveň, kupodivu, aj ako o dosť svedomitejšieho. Prečo je to tak?

Myslím si, že za to môže niekoľko zaujímavých dôvodov. Prvý z nich sa týka extroverzie a najlepšie ho zhŕňa porekadlo “v noci je každá mačka čierna”. Keby niekto chodil von len v noci, myslel by si, že mačky sú naozaj všetky čierne. Nie preto, že by bol slepý, ale preto, že by ich pozoroval len v situáciách, v ktorých sa zdajú čierne. V akých situáciách pozorujú ľudia povahu iného človeka? No väčšinou v tých spoločenských. Keď je niekto sám doma a číta si knihu a nikto ďalší mu nechýba, nikto ho pri tom nevidí. Presne kvôli tomuto efektu si myslím, že by skoro každému vyšlo, že ho okolie vníma extrovertnejšie, ako sa vníma sám, a je to presne preto že okolie z podstaty veci vníma človeka primárne v situáciách, keď sa správa extrovertne. Odbornejšie sa tento jav nazýva selection bias.

Pri svedomitosti je to asi podobne. Jedna z možných príčin je, že som sa nechal ovplyvniť názorom ostatných na mňa, ktorý som ale precenil- to že som podľa ľudí nesvedomitý sa dozviem skôr ako to, že to so mnou nie je až také zlé. No vážne, kedy ste naposledy nejakému bordelárovi povedali, že dnes je nejako výnimočne poriadkumilovný :). Ide vlastne o rovnaký štatistický efekt ako pred tým.

Ďalší dôvod rozdielu vo vnímaní mojej extroverzie medzi mnou a okolím nesúvisí so štatistikou. Nedávno som dospel k názoru, že sa zrejme naozaj vnímam introvertnejšie, ako aký naozaj som (a teraz nehovorím o extrovertnom správaní, ale o “vnútornej” extrovertnosti). Dôvod je prostý- myslím že som si v hodnotení vlastnej introverzie/extroverzie počas väčšiny môjho života mýlil to ako sa správam s tým, čo som naozaj chcel. Strach z vlastnej spoločenskej neschopnosti, ťažkosti nájsť s niekým spoločnú reč, atď. sa prejavili tým, že som bol utiahnutejší a ja som si to interpretoval tak, že po spoločnosti asi až tak netúžim. K tomuto záveru som mimochodom dospel nezávisle od dotazníka a mám podozrenie že je to u “introvertov” vcelku bežné- že u mnohých platí, že keby to bolo na nich, tak by introverti radšej neboli a že ich introvertné správanie je spôsobené napr. zakoreneným strachom z odmietnutia (ktorý je zrejme, ako to býva, väčší ako je opodstatnené). Nie je to samozrejme vždy tak a sú ľudia, ktorým jednoducho spoločnosť nechýba. Táto hypotéza má v sebe istú dieru, a to fakt, že dotazník sa vo svojich otázkach zameriava na správanie a nie na vnútorné stavy a motivácie človeka, a teda vlastne neukazuje to, či niekto je “vnútorne” introvert/extrovert, ale to či sa správa extrovertne/introvertne. Na druhej strane, keď má človek odhadnúť ako by sa zachoval v nejakej situácií, určite jeho odhad ovplyvní jeho predstava o svojej vnútornej motivácií.

Myslím že by som sa mal vyjadriť ešte k jednej veci. Pri pohľade na výsledky od ľudí, ktorí uviedli svoje meno, je zrejmé, že to ako ma niekto vníma, silne závisí od toho, v akej situácií ma pozná. Ak napríklad so mnou niekto býval na internáte, jednoznačne mu pripadám nesvedomitejší ako niekomu, kto ma pozná primárne cez sústredenia a semináre. Tento jav je podľa mňa veľmi dôležitý- nejde pri tom podľa mňa len o štatistický jav, ale aj o črtu ľudskej povahy. Ak je každý z nás pre rôznych ľudí “rôzny človek”, lebo sa predsa v rôznych situáciách správa rôzne, dá sa povedať, že má človek len jednu povahu? Alebo to možno odzrkadľuje nedostatok použitého modelu- päť osobnostných čŕt je skrátka primálo na to, aby dobre popísali správanie človeka vo všetkých situáciách.

Toľko k výsledkom. Keby som mal viac respondentov a získal takéto výsledky, čo by som si z toho zobral? Žiadne veľké životné odhalenia by sa asi nekonali. To že ma ľudia vnímajú ako extroverta som si všimol už dávnejšie a zbytok vcelku sedí. Je ale príjemné mať to potvrdené (ehm ehm, malá vzorka! ). Čo by ste si z toho mali zobrať vy? Neviem :) Vyplňte si dotazník aj pre seba a zamyslite sa, aký asi ste, ako vás vnímajú iní (a prečo) a akí vlastne chcete byť. A pamätajte, že žiadny neomylný zdroj pravdy v tejto otázke neexistuje, takže to zas neberte príliš vážne.

Štatistický dodatok: Prečo je málo dát zlých, aj keď sú výsledky väčšie ako odchýlka?

Štandardná odchýlka zobrazená v grafe o pár odstavcov vyššie je odhad štandardnej odchýlky priemeru získaných dát. Existujú dva priemery: priemer šiestich hodnôt z mojej vzorky a hypotetický “skutočný” priemer celého datasetu, ktorý by som získal, keby dotazník vyplnilo fakt veľa ľudí (povedzme 1000). Keby som si potom z tých 1000 ľudí vybral náhodnú šesticu a zrátal priemer z nej, tak pravdepodobnosť, že sa priemer vybraných šiestich hodnôt trafil od toho skutočného (z 1000 hodnôt) ďalej ako štandardná odchýlka, je len cca. 30%. Štandardná odchýlka teda hovorí: “Ak máš len odhad z málo dát a chceš vedieť skutočnú hodnotu z veľa dát, tak asi nebudú od seba ďalej ako o štandardnú odchýlku”. Ako sme ale vlastne určili túto odchýlku?

Keď vyberieme \(n\) hodnôt z celého datasetu (tých hypotetických 1000 ľudí), ktorý má štandardnú odchýlku \(\sigma\), tak štandardná odchýlka priemeru týchto hodnôt bude \(\frac{\sigma}{\sqrt{n}}\). Takže čím viac hodnôt spriemerujeme, tým menšia odchýlka a teda tým menšia šanca, že nameraný priemer bude veľmi mimo od toho skutočného priemeru- no, ale veď my už máme štandardnú odchýlku menšiu ako pozorovaný jav, tak je už všetko v poriadku a viac dát už nepotrebujeme, nie? Nie tak rýchlo.

\(\sigma\) má byť hypotetická štandardná odchýlka “celého datasetu”, teda tých 1000 ľudí, ktorú ale nepoznáme. Miesto toho sa ako jej odhad používa štandardná odchýlka mojej malej vzorky- mojich šiestich ľudí. Zdôvodnenie za týmto silným predpokladom je, že možnosť že môj výber šiestich ľudí bude mať rovnakú štandardnú odchýlku ako je tá skutočná (z 1000 ľudí) má zo všetkých ostatných možností najvyššiu pravdepodobnosť [3] Po správnosti by to malo byť \(\sqrt{\frac{n}{n-1}}\) krát nameraná štandardná odchýlka mojej vzorky, tu je zdôvodnenie. To, že moja malá vzorka bude mať rovnakú štandardnú odchýlku ako hypotetický veľký dataset je teda síce najpravdepodobnejšie, ale vôbec sa to nemusí stať. Zhrnutie teda je, že ak máme málo dát, tak je slušná šanca, že môj odhad štandardnej odchýlky je zlý- a teda spoliehať sa na to, že môj pozorovaný jav je väčší ako táto odchýlka je scestné.